Teraz nemôže odísť, potrebuje ju a jej znalosti, zostane. Ono ju to časom prejde, istotne, takéto veci ju vždy prešli, i keď nevie, kedy to začalo. Vtedy to býva najhoršie. Ak si nepamätá začiatok, koniec je tiež v nedohľadne. Porovnávala všetky doterajšie očarenia a súčasný vzorec sľuboval najväčšiu katastrofu, nech by bol vývoj situácie akýkoľvek. Napriek tomu ju to neprechádzalo a svoje voľné chvíle trávila priam absurdným rozborom všetkých Torstenových vzorcov správania a tónu reči, pre prípad, že by si v ňom všimla niečo podobné.
A čo ten? Kedy v nej prestal vidieť len sekretárku? Bolo to tiež už dávno predtým, snažil sa držať si odstup, podobne ako ona si to vyhovoriť, až kým nenabral odvahu vzdať vlastný boj? Mala by sa ho na to niekedy spýtať.
Aami sa jej dačo spýtala, precitla. Malá musela zopakovať svoju otázku, Valéria bola príliš zahĺbená do svojich myšlienok na to, aby ju počula prvý raz. Áno, isto všetko dobre dopadne. Občas sa oplatí dať veciam voľný priebeh a dúfať v dobrý koniec, niekedy to vyjde. Vedela o tom svoje. Šťastný koniec mal ďaleko od ideálu, to však na veci nič nemenilo.
==
Jej radosť z toho, že konečne našla voľné miesto v kupé ju prešlo hneď v okamihu, keď si uvedomila, že oproti nej sedí malé, asi dvojročné decko. Tento fakt sám o sebe by nemal väčší význam, napriek tomu, že ešte stále v sebe nepociťovala materinské sklony, minule predsa stretla dievčatko v podobnom veku a prišlo jej sympatické natoľko, že sa preľakla, že nejaké tie materské inštinkty v nej predsa len driemu. No kým ono dievčatko sa živo zaujímalo o svet okolo seba, a síce nestíchlo ani na okamih, celý čas mu dokázala rozumieť, jeho reči dávali aký-taký zmysel a rodičia sa s nim ochotne rozprávali.
Zatiaľ čo tento fagan tiež mlel bez prestávky, ale i jaskynný človek by vydával viac artikulovateľných zvukov. Už len ťakala, kedy ju z toho celého rozbolí hlava. Cestoval s nejakým staršou príbuznou, pravdepodobne starou mamou, preto by predpokladala, že tá bude nadšene s malým hrkotať, alebo sa mu venovať i inak, ako ho z času na čas okríknuť, nech je ticho. Občas mu povedala niečo o tom, že mu kúpia toto a tamto a Aquida si v hlave porovnávala obe decká, boli v približne rovnakom veku, aspoň čo vedela odhadnúť.
Napriek svojmu vlažnému vzťahu k deťom a ich výchove vedela ľahko odhadnúť, kde nasrala chyba a pripadalo jej smutné, že u mnohých skončili deti na úrovni niečoho, čo ľahko umlčať hmotnými statkami, len aby sa ich zbavili, pričom v prípade, ak by sa im miesto toho venovali, ich rečové a iné schopnosti by sa im vyvinuli rýchlejšie a im samým sa odľahčilo.
Bolo jej zrejmé, že nie je vždy ľahké nájsť si zrazu v svojom dennom režime dostatok času, ale načo si ich potom zaobstarávajú, keď si to nemôžu dovoliť, hoci len časovo? Nie je to predsa nová hračka, ktorá nás omrzí a môžeme ju odložiť do kúta, kde nikoho nebude trápiť?
Ak sa chcú o niekoho tak veľmi starať, nech si kúpia psa. Hoci ten ich môže omrzieť podobne. Škrečka. To je ideálne, tie žijú dosť krátko na to, aby si mohli ešte ako tak udržať záujem. Alebo kvety.
Vážne, ak to majú robiť len preto, že sa to patrí a očakáva, mali by sa na to rovno vykašľať, bude to tak lepšie pre všetky zúčastnené strany.
Decko vystúpilo. Rozbolela ju hlava.
A čo ten? Kedy v nej prestal vidieť len sekretárku? Bolo to tiež už dávno predtým, snažil sa držať si odstup, podobne ako ona si to vyhovoriť, až kým nenabral odvahu vzdať vlastný boj? Mala by sa ho na to niekedy spýtať.
Aami sa jej dačo spýtala, precitla. Malá musela zopakovať svoju otázku, Valéria bola príliš zahĺbená do svojich myšlienok na to, aby ju počula prvý raz. Áno, isto všetko dobre dopadne. Občas sa oplatí dať veciam voľný priebeh a dúfať v dobrý koniec, niekedy to vyjde. Vedela o tom svoje. Šťastný koniec mal ďaleko od ideálu, to však na veci nič nemenilo.
==
Jej radosť z toho, že konečne našla voľné miesto v kupé ju prešlo hneď v okamihu, keď si uvedomila, že oproti nej sedí malé, asi dvojročné decko. Tento fakt sám o sebe by nemal väčší význam, napriek tomu, že ešte stále v sebe nepociťovala materinské sklony, minule predsa stretla dievčatko v podobnom veku a prišlo jej sympatické natoľko, že sa preľakla, že nejaké tie materské inštinkty v nej predsa len driemu. No kým ono dievčatko sa živo zaujímalo o svet okolo seba, a síce nestíchlo ani na okamih, celý čas mu dokázala rozumieť, jeho reči dávali aký-taký zmysel a rodičia sa s nim ochotne rozprávali.
Zatiaľ čo tento fagan tiež mlel bez prestávky, ale i jaskynný človek by vydával viac artikulovateľných zvukov. Už len ťakala, kedy ju z toho celého rozbolí hlava. Cestoval s nejakým staršou príbuznou, pravdepodobne starou mamou, preto by predpokladala, že tá bude nadšene s malým hrkotať, alebo sa mu venovať i inak, ako ho z času na čas okríknuť, nech je ticho. Občas mu povedala niečo o tom, že mu kúpia toto a tamto a Aquida si v hlave porovnávala obe decká, boli v približne rovnakom veku, aspoň čo vedela odhadnúť.
Napriek svojmu vlažnému vzťahu k deťom a ich výchove vedela ľahko odhadnúť, kde nasrala chyba a pripadalo jej smutné, že u mnohých skončili deti na úrovni niečoho, čo ľahko umlčať hmotnými statkami, len aby sa ich zbavili, pričom v prípade, ak by sa im miesto toho venovali, ich rečové a iné schopnosti by sa im vyvinuli rýchlejšie a im samým sa odľahčilo.
Bolo jej zrejmé, že nie je vždy ľahké nájsť si zrazu v svojom dennom režime dostatok času, ale načo si ich potom zaobstarávajú, keď si to nemôžu dovoliť, hoci len časovo? Nie je to predsa nová hračka, ktorá nás omrzí a môžeme ju odložiť do kúta, kde nikoho nebude trápiť?
Ak sa chcú o niekoho tak veľmi starať, nech si kúpia psa. Hoci ten ich môže omrzieť podobne. Škrečka. To je ideálne, tie žijú dosť krátko na to, aby si mohli ešte ako tak udržať záujem. Alebo kvety.
Vážne, ak to majú robiť len preto, že sa to patrí a očakáva, mali by sa na to rovno vykašľať, bude to tak lepšie pre všetky zúčastnené strany.
Decko vystúpilo. Rozbolela ju hlava.
