Na ďalší deň prišla do práce a ako prvú vec Torstenovi oznámila, že Valéria nemôže prísť, nakoľko nadväzuje vážne známosti so záchodovou misou. Ten si nedal do súvislosti Akvidin unavený tón hlasu ani jej kruhy pod očami, preto hneď myslel na najhoršie.
"Nie, neni tehotná. Aspoň si nemyslím, že by v tom prípade skúšala piť zarovno so mnou. Takže to vyzerá tak, že za ňu budem moseť zaskakovať. Móžem ťa poprosiť hovoriť potom trocha tichšie? Tiež mi neni dvakrát dobre."
Torsten prevrátil očami a bezradne zložil tvár do dlaní.
"Takže ste sa už skamarátili?"
"Trocha. Preto je čas na to, aby sme sa skamarátili aj my dvaja," odhrnula kopu papierov z rohu jeho stola a sadla si na ich miesto. "Nejaké novinky? Ideálne z nemytologickej sekcie plánu?"
"Si si istá, že si už stihla vytriezveť?"
"Nie tak úplne, ale asi hej," zasmiala sa. "Ale úplne vážne, nič nové o tom, ako je možné, že zmizli hneď po tom, ako sa presadil ich zákaz? Ani nehovorím o chlapíkovi v havajskej košeli, nikto o ňom nič nezistil?"
"Nie. A nemáš náhodou čo robiť?"
"No mám, i keď ma to absolútne neláka. A hento je hovadina, musíš vedieť, kto za tým stojí. Tie príšerné kampane, ľudia, čo predávajú čebľov na čiernom trhu. Tak špeciálne, že sa zviditeľňujú aj za týchto podmienok. Musia byť predsa nejaké stopy, nie?“
„Dobre,“ odvetil Torsten rezignovane, „čo ak by som ti povedal, že sa bojím? Že som presvedčený o tom, že ak existuje niekto s takým vplyvom, aby obrátil celú spoločnosť proti používaniu čebľov, bol by schopný všetkého? Spomeň si na chlapíka v havajskej košeli, aké si mala šťastie a to bol len nejaký nepodstatný článok na spodku pyramídy. Vieš si predstaviť, čo by spravili tí vyššie? Ja nie. Takému nebezpečenstvu nechcem vystaviť ani seba, ani nikoho iného. Je až také zlé, že sa radšej spolieham na legendy? Stále sú tam rody, ktoré sú im zasvätené, nemyslím si, že je to len náhoda."
"Šetci sa bojíme," odpovedala Akvida, "ale ak sa čosi fakt nezmení... Kúsok od Kartioly včera horelo, také je tam sucho. Ak budeš vedieť o niečom, čo znie aspoň trocha rozumnejšie ako môj blbý nápad, daj vedieť. Fakt, ja to skúsim, hocičo."
"V prvom rade rob to, čo máš. Ak budem niečo mať, dám ti vedieť, naozaj ďakujem."
Akvida zoskočila zo stola a pobrala sa k tomu svojmu. Nebola si celkom istá, či Torsten svoj sľub splní alebo nie, veľmi tomu neverila, ale veľa iného jej nezostávalo. Stále sa ešte môže vyhrážať tým, že sa zbalí a pôjde hasiť kartiolské lesy, nech má jej práca aspoň nejaký zmysel, možno však nezaškodí ešte deň alebo dva počkať. Medzitým môže napísať všetkým starobylým rodom o radu, ale nechcelo sa jej do toho tak veľmi, že by radšej zostala doma a držala Valérii vlasy, veď tá neborká to má teraz ťažké, keď to musí všetko zvládať jednou rukou.
Miesto toho si uvarila čaj na sústredenie, ktorý Valéria tak neznášala a dala sa do práce.
"Nie, neni tehotná. Aspoň si nemyslím, že by v tom prípade skúšala piť zarovno so mnou. Takže to vyzerá tak, že za ňu budem moseť zaskakovať. Móžem ťa poprosiť hovoriť potom trocha tichšie? Tiež mi neni dvakrát dobre."
Torsten prevrátil očami a bezradne zložil tvár do dlaní.
"Takže ste sa už skamarátili?"
"Trocha. Preto je čas na to, aby sme sa skamarátili aj my dvaja," odhrnula kopu papierov z rohu jeho stola a sadla si na ich miesto. "Nejaké novinky? Ideálne z nemytologickej sekcie plánu?"
"Si si istá, že si už stihla vytriezveť?"
"Nie tak úplne, ale asi hej," zasmiala sa. "Ale úplne vážne, nič nové o tom, ako je možné, že zmizli hneď po tom, ako sa presadil ich zákaz? Ani nehovorím o chlapíkovi v havajskej košeli, nikto o ňom nič nezistil?"
"Nie. A nemáš náhodou čo robiť?"
"No mám, i keď ma to absolútne neláka. A hento je hovadina, musíš vedieť, kto za tým stojí. Tie príšerné kampane, ľudia, čo predávajú čebľov na čiernom trhu. Tak špeciálne, že sa zviditeľňujú aj za týchto podmienok. Musia byť predsa nejaké stopy, nie?“
„Dobre,“ odvetil Torsten rezignovane, „čo ak by som ti povedal, že sa bojím? Že som presvedčený o tom, že ak existuje niekto s takým vplyvom, aby obrátil celú spoločnosť proti používaniu čebľov, bol by schopný všetkého? Spomeň si na chlapíka v havajskej košeli, aké si mala šťastie a to bol len nejaký nepodstatný článok na spodku pyramídy. Vieš si predstaviť, čo by spravili tí vyššie? Ja nie. Takému nebezpečenstvu nechcem vystaviť ani seba, ani nikoho iného. Je až také zlé, že sa radšej spolieham na legendy? Stále sú tam rody, ktoré sú im zasvätené, nemyslím si, že je to len náhoda."
"Šetci sa bojíme," odpovedala Akvida, "ale ak sa čosi fakt nezmení... Kúsok od Kartioly včera horelo, také je tam sucho. Ak budeš vedieť o niečom, čo znie aspoň trocha rozumnejšie ako môj blbý nápad, daj vedieť. Fakt, ja to skúsim, hocičo."
"V prvom rade rob to, čo máš. Ak budem niečo mať, dám ti vedieť, naozaj ďakujem."
Akvida zoskočila zo stola a pobrala sa k tomu svojmu. Nebola si celkom istá, či Torsten svoj sľub splní alebo nie, veľmi tomu neverila, ale veľa iného jej nezostávalo. Stále sa ešte môže vyhrážať tým, že sa zbalí a pôjde hasiť kartiolské lesy, nech má jej práca aspoň nejaký zmysel, možno však nezaškodí ešte deň alebo dva počkať. Medzitým môže napísať všetkým starobylým rodom o radu, ale nechcelo sa jej do toho tak veľmi, že by radšej zostala doma a držala Valérii vlasy, veď tá neborká to má teraz ťažké, keď to musí všetko zvládať jednou rukou.
Miesto toho si uvarila čaj na sústredenie, ktorý Valéria tak neznášala a dala sa do práce.
